OTÁZKY A ODPOVEDE

Kedy bol založený Rád svätého Lazara z Jeruzalema?
Prvá zmienka o ráde vo Svätej zemi je zaznamenaná v roku 1073 vo vyjadrení vôle obdarovať rád. Vôľa obdarovať Bratstvo svätého Lazara vo Francúzsku je zaznamenaná aj v darovacej listine francúzskeho kráľa Ľudovíta VI. z roku 1112. Významná zmienka o leprosáriu (útulok pre malomocných), ktoré bolo a je umiestnené za jeruzalemskými hradbami, bola zaznamenaná v cestovných zápisoch pútnikov v rokoch 1128-1135. Bratstvo svätého Lazara z Jeruzalema bolo v roku 1234 definitívne uznané pápežom Gregorom IX. Následne, už s názvom Vojenský a špitálsky rád Svätého Lazara z Jeruzalema, bol rád podľa augustinianských pravidiel potvrdený v roku 1255 pápežom Alexandrom IV. a to pápežskou bulou Cum a nobis.
Bol rád zrušený v čase francúzskej monarchie?
Pretože bol Rád svätého Lazara založený pápežom (pápežskou bulou), mohol byť rád zrušený len pápežským nariadením a nie žiadnou svetskou resp. inou autoritou. Rád svätého Lazara bol vyhlásený revolučným Francúzskym národným zhromaždením v roku 1791 za zrušený (spolu so všetkými ostatnými šľachtickými rádmi). Avšak tieto zrušenia rádov neboli uznané nasledujúcimi pápežmi a znovuobnovenou francúzskou šľachtou, ktorá pokračovala v tradícii týchto rádov. V roku 1825 bolo kráľom Karolom X. síce nariadené, že rád nebude naďalej uznaný, ale kráľ Karol X. rád zrušiť nemohol, tak mohol učiniť len pápež. Podľa kanonického práva zrušenie rádu prichádza do úvahy až 100 rokov po smrti posledného člena rádu. Posledný člen prijatý do rádu pred francúzskou revolúciou zomrel v roku 1856, a z tohto dôvodu by rád zanikol v roku 1956. Avšak rád bol v roku 1841 daný pod ochranu melkitského (katolíckeho) patriarchu z Antiochie a celého východu (pápež Leo XIII. v roku 1893 udelil patriarchátu jurisdikciu nad všetkými katolíkmi vo vtedajšej Osmanskej ríši). Patriarcha v roku 1910 urobil reorganizáciu a tak sa zabránilo zániku rádu. To znamená, že rád je viac ako 170 rokov pod duchovnou ochranou patriarchov z Antiochie.M
Je Rád svätého Lazara nový, obnovený, alebo je pokračovateľom starého rádu?
Niektorí kritici tvrdia, že súčasný rád je novým rádom založeným v roku 1910. Avšak melkitskí (katolícki) ​patriarchovia z Antiochie a Jeruzalema uvádzajú (hlavne v Kevelaerskej deklarácii z roku 2012), že rád sa dostal pod ich ochranu v roku 1841 a rád bol a je doteraz pod ich ochranou. To v priebehu času umožnilo záchranu rádu pred zánikom podľa kanonického práva (viď vyššie uvedenú otázku). Patriarchovia v roku 1910 podporili reorganizáciu rádu a jeho nové postavenie (nie nové založenie rádu) pod záštitou skupiny francúzskych katolíkov ako svetského, ale stále katolíckeho rádu pod vedením Veľmajstra a ochranou patriarchu. Grécka melkitská cirkev uznáva vedenie a dogmatickú autoritu Ríma, ale zachováva si svoje vlastné kanonické právo, liturgiu a privilégiá a skôr používa výraz „sesterské cirkvi“, než aby bola administratívne podriadená Rímu (a volí si svojho patriarchu radšej, ako by ho mal menovať Rím). Patriarcha sui juris sa riadi podľa vlastných pravidiel a nie podľa pravidiel inej jurisdikcie, a tým mal plnú právomoc prijať rolu ochrancu rádu. Rád nie je pod ochranou pápeža, ale je pod ochranou patriarchu. Rád bol založený ako katolícky rád, preto je nesprávne tvrdiť, že grécki melkitskí patriarchovia nemali právomoc ho reorganizovať a tak zachrániť rád pred jeho zánikom.
Aký je postoj katolíckej cirkvi k Rádu svätého Lazara?
Na túto otázku nie je jednoduchá odpoveď. Svätá stolica, ako predstaviteľka vatikánskeho štátu, nemôže uznať žiaden iný rád, okrem svojich vlastných pápežských rádov a rytierskych rádov, ktoré od nej závisia. To sú: Zvrchovaný vojenský Maltézsky rád, kde pápež menuje kardinála ochrancom tohto rádu, ďalej rád Božieho hrobu, ktorého veľmajster je kardinál menovaný pápežom a tie rády, ktoré sú uznávané suverénnymi štátmi, s ktorými má Svätá stolica diplomatické vzťahy. Bez ohľadu na to boli od roku 1841 duchovnými ochrancami rádu Sv. Lazara patriarchovia z Antiochie a tí boli najvyššími katolíckymi duchovnými s jurisdikciou katolíckej cirkvi pre celú Osmanskú ríšu, a taktiež množstvo kardinálov bolo ochrancami rádu s osobitnou jurisdikciou. Okrem toho v roku 1992 pápež Ján Pavol II. oficiálne prijal pri mnohých príležitostiach vysokých predstaviteľov rádu a dokonca celebroval pre týchto predstaviteľov rádu vo svojej kaplnke súkromnú svätú omšu. Peter Bander van Duren poznamenáva, že musíme rozlišovať medzi Svätou stolicou (Vatikánskym štátom) a Apoštolskou stolicou (pápež ako hlava cirkvi a zástupca apoštolov). Takže krátka odpoveď spočíva v tom, že sa dá konštatovať, že rád má apoštolské uznanie, ale nie uznanie Vatikánu.
Je rád Vatikánom neuznaný?
Kedysi v minulosti Vatikán neuznal rád, avšak vatikánsky štátny tajomník 16. októbra 2012 revidoval a uverejnil zoznam uznaných rádov a obmedzil ich na tie, ktoré aktuálne uznáva Svätá stolica (Kristove rády, Rád svätého oltára, Rád svätého Juraja, Rád svätého Sylvestra, Rád Piaristov, Suverénny vojenský maltézsky rád a Rád božieho hrobu). Doteraz neexistuje žiadny zoznam iných rádov a ani žiadny zoznam „nepravých“ rádov. Vatikán neuznáva ostatné rády vo svete, či už pôvodne založené, alebo založené v ďalšom období. Aj keď pôvodne katolícky, ale teraz sekularizovaný a od roku 1960 ekumenický, Rád svätého Lazara nie je výhradne katolícky a nie je ani pápežom uznaný.
Duchovným ochrancom rádu bol Jeho Blaženosť Gregor III., patriarcha Antiochie, Jeruzalema, Alexandrie a celého Východu, starší katolícky prelát orientálnej (rímskokatolíckej) cirkvi. V súčasnosti je to Jeho Blaženosť patriarcha Youssef Absi. Cirkevným Veľkopriorom rádu je arcibiskup Michele Pennisi, arcibiskup z Monrealu a Sicílie. Kardinál George Pell, vatikánsky prefekt sekretariátu ekonomických záležitostí, je jedným zo starších rádových kaplánov, ako sú aj kardinál Norberto Rivera Carrera (arcibiskup Mexika City) a kardinál Alberto Suárez Inda (arcibiskup Morelie). Rád Svätého Lazara udržiava aj naďalej vrúcne vzťahy so Svätou Stolicou.
Bol rád rozdelený na niekoľko frakcií?
Áno, v 70-tych rokoch 19. storočia došlo k rozdeleniu rádu na maltskú obedienciu pod vedením španielskeho Vojvodu zo Sevilly a francúzsku obedienciu pod vedením Vojvodu z Brissacu. Je však dôležité zdôrazniť, že toto rozdelenie bolo vyriešené pred niekoľkými rokmi a to v roku 2006 dohodami o znovuzjednotení z Houstonu a Norwichu. Tieto dohody o znovuzjednotení boli následne v roku 2008 potvrdené Generálnou kapitulou vo Viedni a Manchestri. Toto znovuzjednotenie odobril aj duchovný ochranca rádu vo Viedni a Manchestri v roku 2008. Na generálnej kapitule bol zvolený spoločnými voľbami prítomných dám a rytierov rádu nový Veľmajster zjednoteného rádu Don Carlos Gereda y de Burbón, markíz z Almazanu, vojvoda zo Sevilly. V roku 2006 v Houstone bola prijatá nová ústava rádu. Potom, po ďalšom znovuzjednotení rádu v roku 2008, boli aj doplnenia ústavy akceptované nasledujúcou Generálnou kapitulou.
Bohužiaľ niektoré skupiny zostávajú doteraz mimo zjednocovacieho procesu. Francúzske schizmatické skupiny, známe ako Orleánska obediencia a Medzinárodná únia svätého Lazara, boli pred časom pod ochranou orleánskej vetvy francúzskej kráľovskej rodiny. Avšak v komuniké z 31. januára 2014 parížsky gróf stiahol svoju podporu a dočasnú ochranu týchto skupín a ukončil tak túto tradíciu svojej rodiny. Existujú aj iné malé schizmatické skupiny, ktoré pôsobia na miestnej alebo regionálnej úrovni. Vo Veľkej Británii bol v roku 1995, ako nová organizácia, založený Špitálsky rád svätého Lazara z Jeruzalema Veľkopriorát – zjednotené Veľkoprioráty rádu svätého Lazara. Predstavitelia tejto novej organizácie však nedeklarujú, že organizácia je pokračovateľom historického Vojenského a špitálskeho rádu svätého Lazara z Jeruzalema.
Je rád uznávaný heraldickými a právnickými autoritami?
Najstarší heraldický úrad na svete, ktorý je stále nepretržite činný (Lord Lyon King of Arms of Scotland), potvrdil v roku 1967 hlavným predstaviteľom tohto úradu, že členovia rádu nosili zbraň už pred rokom 1672. Toto potvrdenie dokazuje, že rád je pokračovateľom pôvodného historického Rádu svätého Lazara.
Je rád stále kresťanský?
Áno. Rád je od konca 60-tých rokov 19. storočia ekumenický a prijíma do svojich radov kresťanov ostatných denominácií, nielen rímskych katolíkov, ale aj protestantov, gréckych katolíkov, veriacich východných ortodoxných cirkví a iných kresťanských denominácií. Členstvo je pomerne rovnomerne rozdelené medzi katolíkov a protestantov. Veriaci iného vyznania, než kresťanského nemôžu byť členmi Rádu svätého Lazara z Jeruzalema, ale môže byť honorovaní za zásluhy pre rád a viacerí aj nekresťanskí monarchovia boli takto neskôr do rádu prijatí.
Kedy bol rád sekularizovaný (t. j. na základe právnej jurisdikcie)?
Nesprávne sa doteraz tvrdilo, že rád sa stal sekulárnym na základe buly pápeža Klementa XIV. z roku 1772. Aj keď členovia rádu, na základe tejto pápežskej buly, nemohli požívať cirkevné privilégia, nemožno obísť fakt, že rád zostal pod pápežskou jurisdikciou. Keďže až do reorganizácie rádu v roku 1910 sa neuskutočnila žiadna zmena v postavení rádu, považuje sa tento dátum za dátum sekularizácie rádu, aj keď Svätá stolica formálne neuviedla, že to neuznáva a nevzdala sa svojej jurisdikcie nad rádom až do roku 1935.
Bol rád stále uznávaný a činný v 19. storočí?
Dôsledky Veľkej francúzskej revolúcie viedli k výraznému koncu oficiálneho prístupu k rádu. Toto však nezabránilo vtedajšiemu Veľmajstrovi rádu Ľudovítovi Stanislasovi Xavierovi francúzskemu, neskôr kráľovi Ľudovítovi XVIII., prijímať do Rádu sv. Lazara významné osobnosti. Je pozoruhodné, že jeden z nich bol aj cár Pavol I., jeho synovia a predstavitelia vtedajšej ruskej vlády, taktiež švédsky kráľ Gustav IV. a ďalší členovia švédskej vlády. Ostatné francúzske významné osobnosti boli prijaté do rádu počas obnovy šľachtického rodu Burbonovcov. V roku 1825 nariadil kráľ Karol X., aj keď bol dovtedy ochrancom rádu, aby bol rád ďalej neuznaný a „ bude mu dovolené vyhasnúť“. Nehľadiac na toto nariadenie, rád bol bez prerušenia až do roku 1831 zaknihovaný v oficiálnom kráľovskom Almanachu, a to až do doby, kedy boli zrušené všetky kráľovské rády, uznané v roku 1824. Členovia rádu však zostali aktívni a pôsobili ďalej vo svojich komunitách. Lojálni členovia rádu pokračovali v používaní historických titulov až do polovice devätnásteho storočia. V roku 1841 bol rád zastrešený duchovnou ochranou melkítskych (katolíckych) patriarchov z Antiochie a Jeruzalema, a tak sa mohla aj začať podpora rádu (zaznamenané Dumasom v roku 1843) pri vybudovaní svätyne Mount Carmel v palestínskej Haife, ktorá bola dokončená v roku 1867.
Ako znie preklad latinského hesla rádu?
Všeobecne uznávaný preklad „Atavis et Armis“ je „Predkom a zbraniam”
Aké je zameranie rádu?
Rád je plne funkčným rytierskym, kresťanským a špitálskym rádom, ktorý bol pôvodne založený za účelom starostlivosti o malomocných, t.j. pútnikov, ktorí putovali do Svätej zeme. Rád sa rovnako staral o rytierov a vojakov ďalších dvoch vojenských rádov, ktorí boli postihnutí malomocenstvom, t.j. Rádu Templárov a Špitálskeho rádu svätého Jána. V Jeruzaleme poskytuje rád túto opatrovateľskú starostlivosť nepretržite do dnes. V roku 2011 bolo vynaložených na opatrovateľskú starostlivosť viac ako 2,3 milióna eur (asi 3 milióny amerických dolárov) a to vrátane podpory hospicov, podporných programov pre starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím, ďalej vrátane pomoci pri katastrofách, podpory programov sociálneho zabezpečenia a podpory charitatívnym organizáciám zaoberajúcimi sa ochranou zdravia. Je potrebné poznamenať, že približne 10% tejto sumy bolo vynaložených na programy liečenia Hansenovej choroby (malomocenstva) ďalej na programy starostlivosti a liečbu tejto choroby v Indii, Afrike, Amerike, Ázii a v oblasti južného Tichého oceána, ako aj na podporu historického zamerania rádu, t.j. starostlivosť o malomocných, čím je rád známy už od 12. storočia.
Prečo sa rád stále označuje ako vojenský rád?
To bol názov, ktorý bol použitý pri založení tohto rytierskeho rádu v roku 1255, a ktorý súvisí s aktivitami vo Svätej zemi počas križiackych výprav, a ktorý sa zachoval. V súčasnosti používa rád tento názov „vojenský“ v tom zmysle, že ako ekumenický rád bojuje za jednotu kresťanov. Takisto rád bojuje za lepší prístup k ľuďom postihnutým Hansenovou chorobou (malomocenstvom), ľudí chorých, stigmatizovaných, znevýhodnených a odmietaných spoločnosťou. Benefity rádu a jeho starostlivosť je poskytovaná ľuďom bez rozdielu ich vierovyznania a partnermi pri tejto činnosti rádu sú aj moslimovia, hinduisti, budhisti, židia alebo ľudia z iným vierovyznaním (alebo žiadnym) a je k nim pristupované ako ku kresťanom. Napriek historickému označeniu „vojenský“, rád považuje svoju prácu za príspevok k svetovému mieru.
Kde sa nachádza ústredie rádu?
Tradičné ústredie rádu je ústredie z 12. storočia, nachádza sa v meste Boigny vo Francúzsku a v kaštieli Lanzun na Malte, ktorý bol úplne obnovený a nachádza sa tam aj rádový archív. Sídlo rádu sa nachádza v Madride (rezidencia Veľmajstra) a to v kláštore San Domingo el Real a kancelária a administratíva rádu sa nachádza vo Washingtone v USA.
Je Rád Svätého Lazara z Jeruzalema oficiálne uznaný vládami niektorých štátov?
Rád sv. Lazara je oficiálne uznaný vládou Maďarskej republiky, Chorvátskej republiky a vládou Španielskeho kráľovstva.

V Maďarsku je uznanie rádu doložené dohodou z 18. augusta 1993. V oficiálnom komuniké maďarskej vlády z 9. septembra 2008 sa uvádza:
Ministerstvo zahraničných vecí Maďarskej republiky uvádza, že Maďarsko má medzištátne diplomatické vzťahy na úrovni veľvyslanca len so Suverénnym maltézskym rytierskym rádom a to na základe medzištátnej dohody. To znamená, že Suverénny maltézsky rytiersky rád má na území Maďarskej republiky diplomatickú imunitu, ako aj v mnohých iných krajinách sveta.
Na základe medzivládnych dohôd Maďarsko udržiava oficiálne vzťahy s Vojenským a špitálskym rádom Svätého Lazara z Jeruzalema, s Rádom svätého hrobu a s Rádom Johanitov. Tieto rády majú tak zabezpečené osobitné práva a uľahčuje sa im týmto v ich charitatívnej činnosti.
Okrem rádov, ktoré uvádza Ministerstvo zahraničných vecí Maďarskej republiky, Maďarská republika nemá žiadne oficiálne ani neoficiálne vzťahy s iným rádmi.
Dňa 5. júla 2011 maďarská vláda formálne uznala vymenovanie grófky Évy Nyáry za novú vedúcu zastupiteľského úradu Vojenského a špitálskeho rádu svätého Lazara z Jeruzalema v Maďarsku.

V Chorvátsku je uznanie rádu potvrdené dekrétom UP/I-230-02/92-01 /87 z 2. júna 1992, zapísané pod číslom 514-04 /02/-92-2, kde sa oficiálne uznáva Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara z Jeruzalema, ktorý má vlastnú ústavu a riadi sa vlastnými zvyklosťami a pravidlami.
Paragraf 3. uvedeného dekrétu: Členovia Vojenského a špitálskeho rádu svätého Lazara z Jeruzalema na území Chorvátska majú právo nosiť svoje vlastné rádové insígnie a dekorácie, ako ich aj nosiť v zahraničí v súlade s predpismi a stanovami rádu a zákonmi ostatných krajín.

V Španielsku sa rád (zaznamenané 9. mája 1940 v buletíne Official del Estado, číslo 11, strana 3177-3178, zverejnené 10. mája 1940) uznáva, ako oficiálna inštitúcia a uznáva sa jeho všeobecný význam a pôsobenie v celom svete. To znamená, že:
členovia rádu majú právo používať svoje rádové insígnie, tak ako je uvedené v stanovách čl.12
Ministerstvo obrany Španielska, na základe oficiálneho povolenia, schválilo neskôr 13. januára 2009 pre vojenských predstaviteľov rádu nosenie dekorácií na vojenských uniformách.

Okrem toho je rád uznaný a zaregistrovaný ako charitatívny rád vo väčšine krajín, v ktorých pôsobí v súlade s príslušnými miestnymi zákonmi.

Môže byť Rád Svätého Lazara rytierskym rádom bez dočasnej ochrany?
Uznané vojenské rády založené počas križiackych výprav (vrátane Špitálského rádu Svätého Jána, Rádu templárov a Nemeckého rádu) mali svojho suverénneho predstaviteľa. Tieto rády vďačili pápežovi za jeho podporu, ale nie len za dočasnú podporu. Rád svätého Lazara mal vždy suverénneho predstaviteľa. Vo všeobecnosti platí, že rády založené monarchami po roku 1325 sú obvykle len dočasne suverénne. Avšak pre Križiacke rády založené pred týmto dátumom bol Veľmajster rádu suverénny (ktorý vďačil za duchovnú podporu pápežovi a nie len za jeho dočasnú podporu). Rád bol založený pápežskou bulou Cum a nobis vydanou pápežom Alexandrom IV. v roku 1255 a v bule Inter assiduas z roku 1565 pápež Pius IV. zaručil rádu „ tie isté privilégiá, imunitu, jurisdikcie, pocty, milosti, dovtedy priznané, alebo v budúcnosti priznané len vojakom Rádu svätého Jána z Jeruzalema“ (Články 165 a 166). V Sicut bonus agricola z roku 1567, vydanom pápežom Piom V., sa v článku 68 tieto práva opakujú skoro doslovne. Veľmajster rádu má teda jednoznačne rovnaké práva a privilégiá ako Veľmajster rádu svätého Jána (kde Veľmajster rádu bol vždy uznávaný ako suverénna hlava rádu). Pápež Pavol V. v Pontifex Romanus z roku 1607 nariaďuje, že Veľmajster rádu Karmelitániek mohol byť suverénnou hlavou rovnako vojska alebo rádu (Článok II). Rád Karmelitániek a Rád svätého Lazara boli zlúčené bulou vydanou pápežom Klementom IX., čo bolo potvrdené pečaťou kardinála, pričom sa zadefinovalo aj postavenie oboch rádov. Toto spojenie bolo neskôr v roku 1772 potvrdené pápežom Klementom XIV. v Militarium ordinum, kde je zaznamenané „ rovnako nariadené a potvrdené, pokiaľ doterajšie rády pôsobili samostatne, teraz, keď sa obidva rády spolu spojili a tým boli trvalo zjednotené ako jeden“. Tento dokument dokazuje jasne a jednoznačne, že Veľmajster rádu je zadefinovaný ako suverénna hlava a argument, že pre rád je potrebná iná suverenita, je bez meritu veci a zakladá sa na nesprávnom príklade šľachtických rádov, ktoré boli založené až po roku 1325.

Otázky a odpovede zostavil historik, vysoký vojenský predstaviteľ rádu profesor Michael Ross, ďalej archivár rádu profesor Charles Savona-Ventura a viceprezident pre právne záležitosti rádu Bernard Barton S.C.

V prípade nezrovnalostí v slovenskom preklade platí anglická verzia.

When was the Order of Saint Lazarus of Jerusalem founded?
The Order in the Holy Land is first recorded in a will making a donation to the Order of Saint Lazarus of Jerusalem in 1073. There is a document of donation from Louis VI to a Brotherhood of Saint Lazarus in France in 1112. Specific mention of the leprosarium outside the walls of Jerusalem was made in a travelogue dated 1128-1135. The Brothers of Saint Lazarus in Jerusalem were definitely acknowledged by Pope Gregory IX in 1234. The Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus under Augustinian Rule was confirmed by Papal Bull Cum a nobis of Alexander IV in 1255.
Wasn’t the Order abolished by the French monarchy?
The Order of Saint Lazarus had been originally founded by Papal authority, and hence could only be suppressed by a Papal order and not by any secular or temporal authority.  The Order of St. Lazarus was declared abolished (along with all other royally-awarded Orders) by the revolutionary French National Assembly in 1791, but these abolitions were not recognized by the Papacy or the restored French monarchy who continued these Orders. In 1825, King Charles X decreed that the Order was no longer awarded and “is to be allowed to become extinct”. Note the wording: he did not “abolish” the Order, since only the Pope could do so.  Under Canon Law extinction of an Order occurs 100 years after the death of the last member – the last living member admitted before the revolution died in 1856 and hence the Order would have become extinct in 1956. However, the Order was taken under the protection of the Melkite (Catholic) Patriarch of Antioch and All the East in 1841 (Pope Leo XIII gave the Patriarch jurisdiction over all Catholics in the Ottoman Empire in 1893) and re-organized in 1910, and so extinction was averted. The Order has thus been under the Spiritual Protection of the Patriarchs of Antioch for over 170 years.
Is the Order of Saint Lazarus a new or revived Order or a continuation of the old Order?
Some critics maintain that the present Order is a new foundation dating from 1910. However, the Melkite (Catholic) Patriarchs of Antioch and Jerusalem have maintained (most recently in the Kevelaer Declaration of 2012) that it came under their protection in 1841 and has been under this protection ever since. This is well within the time allowed to rescue an Order from extinction under Canon law (see above question). The Patriarchs supported a re-organization (note: not a new foundation) under new statutes in 1910 under the auspices of a group of French Catholics as a now secularized but still Catholic Order under the control of a Grand Master and protection of the Patriarch. The Greek Melkite church recognizes Roman primacy and dogmatic authority but retain their own canon laws, liturgy and privileges and are called “sister churches” rather than being administratively subordinate to Rome (and elect their Patriarch rather than having him appointed by Rome). The Patriarch, being sui juris (governing in its own right and not under the power of another jurisdiction), thus had full authority to accept the role of Protector. The Order is thus of Patriarchal, not Papal, right. It can hardly be claimed that the Greek Melkite Patriarchs don’t have the status to re-organize and rescue from extinction a Catholic-founded Order.
What is the attitude of the Catholic Church to the Order of Saint Lazarus?
There is no easy answer to this. The Holy See, as the formal Vatican State, cannot recognize any Order other than its own Pontifical Orders and Chivalric Orders dependent on it – i.e. the Sovereign Military Order of Malta where the Supreme Pontiff appoints a Cardinal Patron, and the Order of the Holy Sepulcher whose Grand Master is a Cardinal appointed by the Pontiff – and those Orders granted by sovereign States with which it entertains diplomatic relations. Notwithstanding this, the Spiritual Protectors since 1841 have been the Patriarchs of Antioch, one of the highest-ranking Catholic prelates and with Catholic jurisdiction over the Ottoman Empire, and a number of Cardinals are protectors of individual jurisdictions. Furthermore, in 1992, Pope John Paul II officially received on a number of occasions senior members of the Order, and even celebrated a private Mass for members of the Order in his chapel.  Peter Bander van Duren notes that we need to distinguish between the Holy See (the Vatican State) and the Apostolic See (the Pope as head of the Church and successor of the Apostles). So a short answer is that the Order seems to enjoy Apostolic recognition, but not Vatican recognition.
Isn’t the Order unrecognized by the Vatican?
At one time in the past, the Vatican did not recognize the Order. However, on 16 October 2012 the Vatican Secretary of State revised and published the list of Orders recognized and limited it to those actually awarded by the Holy See (the Orders of Christ, the Holy Spur, St Gregory, St Sylvester, the Pian Order, the Sovereign Military Order of Malta, and the Order of the Holy Sepulchre). There are no other Orders listed, and no list of “false” orders now exists. The Vatican notes that all other Orders in the world, whether of recent origin or medieval foundation, are unrecognized. Further, as a Catholic-founded but now secularized, and since the 1960s ecumenical, Order, we are not a uniquely Catholic order nor subject to Papal recognition.
The Spiritual Protector of the Order is His Beatitude Gregorios III, Patriarch of Antioch, Jerusalem, Alexandria and All the East, the senior Catholic prelate in the Oriental (Roman Catholic) church. The Ecclesiastical Grand Prior of the Order is Archbishop Michele Pennisi, Archbishop of Monreale, Sicily. Cardinal George Pell, Vatican Prefect of the Secretariat of the Economy, is one of the Order’s senior chaplains, as are Cardinal Norberto Rivera Carrera (Archbishop of Mexico City) and Cardinal Alberto Suárez Inda (Archbishop of Morelia). We maintain warm relations with the Apostolic See.
Wasn’t the Order split into several fractions?
Yes, in the 1970s there were acrimonious splits, most notably into the „Malta“ obedience under the (Spanish) Duke of Seville, and the „Paris“ obedience under the (French) Duke of Brissac. However, it is important to note that these splits were formally resolved several years ago, under the Houston reunification agreement (2006), and the Norwich Agreements of unity followed by confirmatory Chapters-General in Vienna and  Manchester (2008). The Spiritual Protector encouraged these reunions and a new Grand Master for the reunited Order (Don Carlos Gereda y de Borbón, Marquis of Almazan and cousin of the Duke of Seville) was elected by the combined votes of the Knights and Dames at the Vienna and Manchester Chapters-General. A new constitution was adopted at Houston (2006) to which (following further reunification in 2008) Constitutional amendments have been recommended and accepted subject to the next Chapter-General. .
Unfortunately, other groups as yet remain outside the unification process. French-based schismatic groups, known as the Orléans Obedience and the Saint Lazare International, were for a time under the protection of the Orléans branch of the French Royal family. However, in a communiqué dated 31 January 2014, the Count of Paris withdrew his support and temporal protection and that of his family from these fractions. Other small schismatic groups also exist often with only a local or regional base. The British-based Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem – United Grand Priories of the Order of Saint Lazarus was originally founded in 1995 as a new organization and does not claim to be a descendant of the historic Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem.
Does the Order have recognition from heraldic and legal authorities?
The oldest heraldic court in the world that is still in continuous operation – that of the Lord Lyon King of Arms in Scotland, a Great Officer of State of Queen Elizabeth II and head of the Court of the Lord Lyon – in 1967 confirmed in a matriculation to the Order the arms that it bore prior to 1672. This recognizes the Order as the continuation of the old Order of Saint Lazarus.
Is the Order still Christian?
Yes. The Order has since the late 1960s been Ecumenical, welcoming Christians of any denomination, not just Roman Catholics. It includes Roman Catholics, Protestants, Greek and other Eastern Orthodox, and other Christian denominations. Membership is fairly evenly distributed between Catholics and Protestants. Non-Christians may not be members of the Order of Saint Lazarus of Jerusalem but may be awarded the Companionate of Merit of Saint Lazarus, and a number of non-Christian monarchs have been admitted to this latter Order.
When did the Order become secularized (i.e., under lay jurisdiction)?
It is incorrectly claimed that the Order became secular under the Bull of Clement XIV of 1772: however, that Bull held that members of the Order could not hold ecclesiastical benefices, but it did not alter the fact that it remained under Papal jurisdiction. As there was no alteration of the Order’s statutes or regulations until the reorganization of 1910, this is considered the date of secularization, although the Holy See did not formally indicate its lack of recognition, and thus relinquishment of jurisdiction, until 1935.
Was the Order still awarded or active in the 19th century?
The turmoil of the French revolution had put an apparent end to formal admission ceremonies to the Order. This however did not prevent the ruling Grand Master Louis Stanislas Xavier de France, subsequently King Louis XVIII, from investing dignitaries into the Order of St. Lazarus. Notable among these were Tsar Paul I, his sons and members of the Russian Imperial Government, and King Gustav IV of Sweden and other members of the Swedish Court. Other French members appear to have been admitted during the Bourbon Restoration. In 1825, King Charles X, then serving as Protector of the Order, decreed that the Order was no longer awarded and “is to be allowed to become extinct”.  In spite of this, the Order continued to be listed in the official Almanach Royal until 1831 when all the Royal Orders recognized in 1824 had their recognition withdrawn. The members of the Order however remained active and continued to associate together. Loyal members of the Order continued to use their old titles well into the mid-nineteenth century. In 1841, the Order was placed under the spiritual protectorship of the Melkite (Catholic) Patriarchs of Antioch and Jerusalem, and this may have initiated the Order’s support (recorded by Dumas in 1843) towards the building of the Mount Carmel Sanctuary in Haifa, Palestine completed in 1867.
What is the translation of the Latin motto of the Order?
The generally accepted translation of “Atavis et Armis” is “By Ancestors and Arms”.
What is the purpose of the Order?
The Order is a fully-functioning Christian and Hospitaller Order of Chivalry, which was originally founded for care of lepers who were pilgrims in the Holy Land. It also admitted knights and soldiers of the other two military orders, the Templars and the Hospitallers of St John, who had contracted leprosy. Its Hospitaller mission continues today in the same area. In 2011, over 2.3 million Euros (about $US 3 million) were expended on Hospitaller activities, including supporting hospices, support programmes for the elderly and disabled, disaster relief, social welfare programmes, and other health-related charities. Of note, some 10% of that was expended on Hansen’s Disease (leprosy)-related care and treatment projects in India, Africa, the Americas, Asia and the South Pacific, as a continuation of our historic special mission to lepers dating from the 12th century.
Why is it still referred to as a “Military” Order?
That was the title under which the Order of Chivalry was founded in 1255, related to activities in the Holy Land during the Crusades, and which it retains. Nowadays, we are “military” only in the sense that as an Ecumenical order we fight for Christian unity. We also fight for modern day lepers – both actual people with Hansen’s Disease (leprosy), and the sick, stigmatized, disadvantaged and rejected in society. Our beneficiaries and our work cover all religions and our partners in this work are as likely to be Muslim, Hindu, Buddhist, Jewish, or any other religion (or none), as Christian. Despite the historical appellation “military”, we see our work as a contribution to peace.
Where is the Headquarters of the Order?
The traditional headquarters are those of the Order dating from the 12th century at Boigny, in France, and the Castello Lanzun, in Malta, which has been fully restored and also contains the Order’s archives. The Seat of the Order is in Madrid (the residence of the Grand Master) in the San Domingo el Real monastery, and the Chancellery and administrative Offices are in Washington DC.
Does the Order of Saint Lazarus of Jerusalem have official government recognition from any state?
The Order of Saint Lazarus has official government recognition from the Republic of Hungary, the Republic of Croatia, and the Kingdom of Spain.

In Hungary, this is based on the agreement of 18 August 1993. The official Hungarian government communiqué of 9 September 2008 states that:
“The Ministry of Foreign Affairs states that Hungary has interstate diplomatic relationship on Ambassador level only with the Sovereign Order of Knights of Malta based on an interstate agreement. This means that the Sovereign Order of Knights of Malta enjoy diplomatic immunity and rights on Hungarian soil, like in many other countries of the world.
Hungary maintains official relations with the Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem, the Hungarian Priory of the Order of Knights of the Holy Sepulchre of Jerusalem and the Hungarian Chapter of the Johannita Order based on inter-governmental agreements. These orders are granted certain special rights and eases necessary for their charity activity.
Beyond the Orders listed above the Ministry of Foreign Affairs has neither official nor unofficial relations with any other Order.”
On 5 July 2011, The Hungarian Government formally accepted the appointment of Countess Éva Nyáry as the new Head of the Representative Office of the Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem in Hungary.

In Croatia, recognition is based on the Decree of June 2, 1992, UP/I-230-02/92-01/87, registered as number 514-04/02/-92-2, which “officially recognizes the Military and Hospitaller Order of Jerusalem with its own Constitution, Ordinances and Regulations…” It includes the paragraph:
“Article 3. Members of the Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem have the right to wear their own insignia, orders and decorations on the territory of Croatia as well as abroad, in conformity with the Regulations and Statutes of the Order and the laws of those countries.”

In Spain, the Order of 9 May 1940 (Boletin Official del Estado, Number 11, pages 3177-3178, published 10 May 1940) recognizes as an institution of official character the Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem and its public importance throughout the whole territory of the Nation. It concludes that:
“… its members have the right to use their badges and insignia as established in Article 12 of their statutes. ”
The Ministry of Defense of Spain has authorized, as recently as 13 January 2009, for military personnel to wear the decorations of the Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem on military uniform with official permission.

In addition, the Order is recognized and registered as a charity in the majority of the countries in which it operates, in accordance with the relevant local laws. 

Can the Order of Saint Lazarus be an order of chivalry without a temporal protector?
Eligious Military Orders founded during the Crusades (including the Hospitallers of Saint John, the Templars and the Teutonic Order) had their own Sovereign Head. They owed religious allegiance to the Pope but not temporal allegiance. The Order of Saint Lazarus has always had a Sovereign Head. In general, for orders founded post-1325 by monarchs, this is usually a temporal sovereign; however for Crusader orders founded before this date, the sovereign was the Grand Master (who owed spiritual, but not temporal, allegiance to the Pope). The Order was confirmed by Papal Bull Cum a nobis of Alexander IV in 1255 and in the Bull Inter assiduas of 1565, Pius IV granted the Order the same “privileges, immunities, jurisdictions, exemptions, … dispensations, grants, concessions, dispositions, honours, graces, hitherto conceded or in future to be conceded to the soldiers of St John of Jerusalem…” (Articles 165 & 166). In Sicut bonus agricola of Pius V in 1567, the same rights are repeated almost word for word in Article 68. The Grand Master of the Order thus has explicitly the same rights and privileges as that of the Order of St John (where the Grand Master has always been accepted to be the Sovereign Head). Paul V decreed in Pontifex Romanus (1607) that the Order of Mt Carmel’s “Grand Master who should be the Head and Sovereign of the same militia or order…” (Article II). The Orders of Mt Carmel and Saint Lazarus were amalgamated by a bull of Clement IX over the seal of Cardinal Legate de Vendôme, with the statutes of both orders definitive, and this union was confirmed as late as Militarium ordinum of Clement XIV in 1772: “…decree and confirm the same things … regarding each of the foregoing orders taken separately, now in the case of both orders joined together and perpetually united as one.” The documentary evidence that the Grand Master is identified as the Sovereign Head is clear and unambiguous and the argument that the Order requires some other sovereign is without merit, and based on an erroneous example of monarchially-founded orders post-1325.

Q&As are compiled by the Grand Officer of Arms, Professor Michael Ross; the Historian and Grand Archivist of the Order, Professor Charles Savona-Ventura; and the Vice Grand Justiciar, Mr. Justice Bernard Barton S.C.

Nájdete nás na: